Myšlienka, že Maďari pochádzajú priamo od Attilu, vodcu Hunov, či dokonca, že sú spríbuznení so starovekou sumérskou civilizáciou, môže znieť mnohým Maďarom povedome. Hoci lingvistické výskumy jednoznačne umiestňujú maďarský jazyk do ugrofínskej skupiny, a priama hunsko-maďarská línia nie je podložená historickými ani archeologickými dôkazmi, v niektorých kruhoch si tento výklad pôvodu aj naďalej nachádza svojich prívržencov. Ostáva populárny, pretože ponúka okázalejší príbeh pôvodu plného slávy – namiesto vzdialených jazykových príbuzných prichádza s predkami v podobe slávnych bojovníkov.
Tento jav však nie je typický len pre Maďarov. V našom nedávnom výskume* sme skúmali, ako prebiehajú podobné procesy na Slovensku, kde dostal stredoveký panovník Svätopluk I. ústredné miesto v diskusiách o slovenskej národnej identite. Pri analýze protikladov súvisiacich s jeho sochou, ktorá bola odhalená na Bratislavskom hrade v roku 2010, sme zistili, ako môžu vznikať a preformovať sa historické naratívy tak, aby slúžili terajším požiadavkám, a to dokonca aj vtedy, ak sa líšia od historických dôkazov. Keď však historici spochybňovali nápis na soche, ktorý Svätopluka zobrazuje ako „kráľa starých Slovákov“, spor, ktorý z toho vznikol, vyniesol na povrch aj hlbšiu otázku: kto má v skutočnosti právo rozhodnúť, čo považovať za dôveryhodné dejiny?
Čo sú falošné dejiny a prečo sú dôležité?
Pri skúmaní falošných dejín zistíme, že nie je jednoduché určiť, kto môže povedať, čo je pravda a čo nie. Hoci by sme chceli jednoducho oddeliť skutočné dejiny od vymyslených udalostí, podľa nášho výskumu to nejde tak ľahko. To, čo príjmeme ako dôveryhodné dejiny, sa v priebehu vekov mení – ovplyvňujú to zákonitosti vedy, vplyv inštitúcií ako aj to, ako zmýšľa spoločnosť vo všeobecnosti. Vezmime si, ako vzniká dôveryhodnosť historických poznatkov. Univerzity, kultúrne inštitúcie aj štátne orgány rovnako ovplyvňujú, ktoré interpretácie minulosti uznáme za platné. To, čo je dnes prijatý historický fakt, bolo v minulosti možno sporné a platí to aj naopak. Tento jav je obzvlášť viditeľný pri štúdiu stredoveku, kde umožňuje málo zachovaných písomných zdrojov viaceré interpretácie, a kde často inštitucionálna autorita určuje, ktoré vysvetlenia sa stanú všeobecne akceptovanými.
To, čo zaujíma nás ako výskumníkov v naratívach nazývaných „falošnými dejinami“, nie je predovšetkým ich historická presnosť, ale skôr to, ako sa zachovali a v niektorých prípadoch posilnili napriek vedeckej kritike. Na základe našich výskumov sme dospeli k tomu, že tieto naratívy dokázali prežiť preto, lebo fungujú spôsobom, ktorý my nazývame „pomalá radosť“ – postupné nahromadenie pozitívnych citových väzieb prostredníctvom vytrvalého zaoberania sa mytologizovanými verziami minulosti. Na rozdiel od vedeckého výskumu dejín, ktoré sa usiluje o kritický odstup, tieto naratívy aktívne vyživujú viazanie sa k hrdosti a slávnej minulosti. Prídavné meno „falošný“ sa do popredia nedostalo len preto, lebo tieto naratívy sa môžu líšiť od súčasného vedeckého konsenzu, ale aj preto, lebo majú iný cieľ: budujú citovú väzbu k určitým variantom dejín namiesto toho, aby sa usilovali o objektívne spoznanie minulosti.
Svätopluk, náš slovenský kráľ falošných dejín
Svätopluk, na rozdiel od kráľa Artuša, naozaj existoval; v rokoch 870-894 bol panovníkom Veľkej Moravy. Zároveň tvrdíme, že získal aj svoje miesto vo falošných dejinách, keď sa jeho príbeh celé stáročia znovu a znovu rozprával a z panovníka historického územia, ktoré kedysi existovalo na území dnešného Slovenska a v jeho okolí, vznikol „kráľ starých Slovákov“.
Tento výraz – ktorý odvety odstránili – stál v centre sporu o soche Svätopluka, ktorá bola v roku 2010 umiestnená pred Bratislavským hradom a veľa prezrádza o tom, kde sa dnes nachádza Svätopluk v národnej naratíve Slovenska. Keď tvorcovia slovenského národa v 18. a 19. storočí začali načrtávať, čo znamená byť Slovákom, legendárne príbehy o živote Svätopluka sa stali príťažlivým zdrojom toho, čo nazývame „pomalou radosťou“. V týchto príbehoch sa miešajú skutočné historické fakty a vymyslené, rozprávkové zložky, a tak mohli nacionalistickí myslitelia – odvolávajúc sa na púhu Svätoplukovu existenciu – , podložiť oprávnenosť slovenského štátu.
Zdá sa, že príbehy o Svätoplukovi boli užitočné nielen v 18. storočí, ale úžitok z nich mali aj v 21. storočí. Potvrdzuje to fakt, že bývalá vláda terajšieho slovenského premiéra Roberta Fica pred voľbami v roku 2010 navrhla umiestnenie tejto sochy. Vztýčenie sochy hrdinského kráľa, ktorý bol významný z hľadiska nacionalistickej naratívy slovenských dejín, sa stalo oslavou národnej hrdosti pre vládu a podporovateľov sochy, a to dokonca aj vtedy, keď historici tvrdili, že socha – hlavne nápis „kráľ starých Slovákov“ – je historicky nepresný. Úprava alebo odstránenie sochy, ako to tvrdili jej podporovatelia, by bola pre národ ponižujúca.
Jedným z významných podporovateľov odhalenia sochy bola Matica slovenská, významná slovenská kultúrna a vedecká inštitúcia, ktorá zohrávala dôležitú úlohu v procese budovania slovenského národa. Matica dosť skoro prevzala naratívu Svätopluka – ktorú nazývame falošnými dejinami – s cieľom budovania národa, a dodnes oslavuje Svätopluka ako priameho predka dnešných Slovákov. Podpora zo strany Matice je obzvlášť dôležitá preto, lebo ako vedecká autortia má silný vplyv na to, čo príjme priemerný človek ako historický fakt. Podobný vplyv mala aj vláda, keď osadila sochu na takomto významnom mieste. Keďže pamätníky na verejných priestranstvách sa zdajú byť trvalými, ľudia často berú vážnejšie prístup k dejinám, ktorý reprezentuje daný pamätník. Tento jav, respektíve podpora zo strany inštitúcií podobných Matici, vysvetľuje, prečo sa takéto zobrazenie Svätopluka – ako hrdinského kráľovského predka Slovenska – môže zdať dôveryhodnejšie, aj napriek námietkam historikov.
Prečo je to dnes dôležité?
Keď analyzujeme Svätoplukov príbeh na Slovensku, nechceme tvrdiť, že slovenská vláda seriózne zneužíva dejiny, chceli by sme skôr upriamiť pozornosť na to, že minulosť je všeobecne rozšírený nástroj na budovanie, posilnenie a udržanie národnej identity. Je však ťažké stanoviť presnú hranicu medzi historickou vedou, názormi falošných dejín a kolektívnou pamäťou – obzvlášť v prípadoch, ako je ten Svätoplukov, kde sa z existujúcej historickej postavy stane mýtický hrdina. Mýty plné citov, maskované ako dejiny – ktoré sme skúmali ako jav falošnej vedy – sú silne prítomné v politických prejavoch súčasnosti, a ani zďaleka nie len na Slovensku. Hoci postava kráľa Artuša žije v súčasnej v britskom povedomí asi menej jasne, mnoho interpretácii Churchillovho dedičstva je ešte stále veľmi zreteľných. V americkej pamäti sa Washington stal z lídra s kráľovskou autoritou ideál demokratickej vlády, no jeho postava aj naďalej vzbudzuje definujúce pocity ako národná hrdosť, vytrvalosť a túžba po slobode. Ak sa vrátime k nášmu východiskovému bodu: vodca Hunov Attila, pomyslený predok Maďarov, je na to dokonalým príkladom – jeho historická dôveryhodnosť je druhoradá v porovnaní s tým, aké hlboké city vzbudzuje vo svojich nasledovníkoch aj v súčasnosti.
Ak to všetko vezmeme do úvahy, myslíme si, že je nevyhnutné kriticky sa stavať k tvrdeniam o minulosti, dokonca aj vtedy – alebo asi hlavne vtedy –, ak pochádzajú od vládnych orgánov, ktoré sa inak považujú sa predstaviteľov „dejín“. Nemôžeme zabúdať, že historická veda sa môže budovať vždy len zo súhrnu rozličných zdrojov, a nikdy nie je schopná celkom uchopiť udalosti minulosti, ani vtedy, ak ju píšu vedci, ktorí sa v čo najväčšej miere usilujú o objektivitu a presnosť. Vidíme, že historické naratívy, ktoré vyvolávajú citové stotožnenie sa, môžu vyrásť na dôležité zdroje, ktoré ovplyvnia národnú hrdosť, a to hlavne vtedy, ak sú obohatené o interpretácie, ktoré sa čoraz viac približujú mýtom. Svätopluk ako postava falošných dejín je teda sotva jedinečným javom v príbehoch slovenskej národnej pamäti – veríme však, že vďaka nášmu príkladu si čitatelia všimnú podobné javy aj v historických naratívach iných krajín.
Zea Szebeni
sociálna psychologička, výskumná pracovníčka na Helsinskej univerzite
*Tento vedecký článok napísali: Ilana Hartikainen, Jonáš Syrovátka a Zea Szebeni.
Spoločná minulosť: vedomosti na rozptýlenie historických mylných predstáv – podpora práce slovenských a maďarských učiteľov dejepisu prostredníctvom tlačených a online publikácií, odborných konferencií. Projekt Združenia učiteľov dejepisu a spravodajského portálu Denník N.
Financovaný Európskou úniou. Informácie a vyjadrenia uvedené v tomto dokumente sú vyjadreniami autora (autorov) a nemusia nevyhnutne vyjadrovať oficiálne názory Európskej únie alebo Verejnej nadácie Tempus. Európska únia ani financujúci orgán za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
